 |
| VIANOČNÝ ŠPECIÁL |
fandom
:
Star wars (Hviezdne vojny)
Pár:
Padme/Anakin
varovanie:
romantika krátke, het, sladké
počúvala som pritom toto
poznámka: toto je aktualizácia na štedrý deň, dávam ju sem vopred, aby tu bola už vopred pripravená....
Pre FARAH
Chlad.
Dotýkal sa jeho tela. Ako tisíce malých ihličiek zasahujúcich všetko, čoho sa
dotkli. Nebránil sa proti tomu. Nesnažil sa pred nimi ukryť. Len tam stál, kým
okolo neho zúrila treskúca zima.
Tak
šťastný, že môže cítiť dotyk zimy na svojej vlastnej koži, hoci aj tú bolesť,
hoci aj ten pocit nepohodlia spojený s prudkými nárazmi vetra. Žiadny
piesok, len sila a chlad jeho vlastnej mysle, ktorý v ňom samom vyvolal tú
búrku.
Myseľ
to bolo to jediné čo ostáva, no niektorí to nazývajú dušou, on si nie je istý,
on to ani len nechce vedieť. Necíti sa byť hodný poznania tohto druhu.
Iglu
bolo za ním, ten príznačný dobre známy tvar, cítil to svetlo a teplo
prichádzajúce zvnútra, no ešte sa tam neodvážil vstúpiť, ešte nie.
Sila
prúdiaca všade na okolo, tá sila, ktorej sa podrobil aj tá, ktorú opustil,
cítil ich vplyv všade naokolo. Obrátil
sa k nim chrbtom, keď prišlo to posledné rozhodnutie, sklonil sa
a vstúpil dovnútra, bolesť z toho prechodu cítil dosť intenzívne, no
rovnako intenzívne práve teraz cítil aj život samotný, paradoxne, až na tomto
mieste bez času a bez všetkého čo k životu patrilo.
Sprevádzal
ho aj iný rytmus dychu, tak vzdialený tomu, čo tak dôverne spoznal
v posledných rokoch. Takmer neveril
tomu, že mu skutočne bude umožnené to, čo bolo predtým len zakázanou túžbou,
uveril tomu, až keď počul jej hlas...
„Annie...“
„Padmé...“
Pristúpila
bližšie v každom jej pohybe, akoby bol ten pokoj sálajúci z týchto
stien, tá láska a neha, no on sa nehýbal. Nedokázal sa na ňu pozrieť. Hlavu mal
sklonenú.
Dotkla
sa jeho tváre.
Cítil
to. Ten hrejivý dotyk v ňom prebudil všetko ľudské, všetko to dávno
zabudnuté. Jej dotyk v ňom vyvolával tú sladkú istotu, to šťastie,
v ktoré takmer až prestával veriť. Zdvihol k nej zrak. A díval
sa na ňu, bola krásna, bola krásna preňho, kedykoľvek a kdekoľvek, vnímal
všetky rozmery jej krásy,
Preklínal
sám seba. Nemal by sa jej dívať do očí, nemal nárok potom, ako jej ublížil,
potom ako ju neprávom obvinil z toho, že sa ho pokúsila zradiť, tento svet
bol svetom pravdy, ktorá nežiadala nič viac než jej prijatie. Nemohol urobiť
nič viac než sa na ňu dívať.
Nie
v tej chvíli, keď na ňom spočíval
jej pohľad a on bol opäť taký mladý a bezbranný voči svojej láske.
No
rovnako ako vtedy ani teraz nedokázal poprieť to, čo bolo jeho súčasťou.
„Ľúbim
ťa, Padmé...“
Nedokázal
odolať jej dotyku, nedokázal myslieť na nič iné, odkedy bol tu, odkedy sa aj on
spojil zo silou. Myslel si, že to bude bolestivé, neznesiteľné, no bol to
pokoj, bol to mier, ten chlad prichádzal len od neho, z jeho neistoty,
z jeho vnútorného boja... tá zima bola súčasťou toho, kým bol...
„Chcel
som ťa ochrániť, chcel som len...“ bolo mu odpustené, ale necítil sa tak. „Aj
naše deti... teraz už viem, že... ale dopadlo to inak... ten, ktorým som sa
stal, už nemohol... už nedokázal...“
„Dokázal
si to, vrátil si sa, si to opäť ty, spoznávam ťa, si to opäť ty...“ zopakovala
šťastne, jej slová v ňom prebúdzali bezstarostnosť tých období jeho
vlastnej nevinnosti. Ich bozk bol nevyhnutnosťou, bol vášňou, ktorú v sebe
objavil, bol túžbou a žiadosťou o prijatie, nemohol inak... Ich
objatie, bolo všetko len nie, chladné.
„Áno,
ale stále existujú aj tiene. Vo mne, všade naokolo...“ povedal to, lebo ich
cítil, kdesi tam vonku stále prebývali, no napriek tomu ju držal v objatí
a vedel, že ju nedokáže pustiť.
„A
tak to má byť, Annie, tiene aj svetlo... bez svetla by sme nepoznali tieň
a bez tieňa svetlo... ľúbim ťa aj s tvojimi tieňmi... vtedy som ti to
nemohla povedať, nebolo to možné, ale tu je to iné, čoskoro pochopíš, čo
znamená byť tu... ak si to skutočne želáš, aby boli tvoje večné sny aj
mojimi.... ak je to tvoje želanie, stane sa aj mojím...“
Jej
odpustenie bolo to, čo v ňom utíšilo ten chlad, ktorému musel čeliť, bolo
tou najvyššou odmenou, v ktorú už takmer ani len nedúfal.
„Áno
želám, ja, nič si neprajem viac než opäť stáť po tvojom boku... než opäť si to
zaslúžiť... V tvojich večných snoch aj v mojich budeme spolu...“ to bola teraz prísaha, ktorej veril, túžili
potom obaja, temnota v ňom aj svetlo, o ktorom
si myslel, že je mŕtve, obe sily spojili sa do jednej, ich svetom sa stal večný
sen.
